Rozhodol som sa vydať svedectvo o hrdinských činoch Hrdinov viery obce Valaská Dubová a zviditeľniť ich mená

RODÁK Z VALASKEJ DUBOVEJ Ing. VLADIMÍR MIŠALA ORGANIZOVAL VÝSTAVBU DVOJKRÍŽA, VYROBENIE, OSADENIE A POŽEHNANIE PAMÄTNEJ TABULE HRDINOVIA VIERY OBCE VALASKÁ DUBOVÁ PRI NÁMESTÍ  A 2 OBDOBIA BOL ZÁSTUPCOM PRIMÁTORA MESTA DOLNÝ KUBÍN.

Pri príležitosti spomienky na Hrdinov viery - venovanej pamiatke prenasledovaných, väznených, trpiacich kňazov, rehoľníčok a veriacich počas totalitného režimu, poskytol Ing. Vladimír Mišala rozhovor:

.)Kedy sa zrodil nápad vyrobiť a osadiť pamätnú tabuľu Hrdinovia viery obce Valaská Dubová a čo bolo cieľom /hlavnou myšlienkou/

Ing. Vladimír Mišala:„Od roku 1994 do roku 2013 som pracoval v Miestnom odbore Matice slovenskej Dolný Kubín a svoj voľný čas som venoval jej činnosti. O mojej práci v miestnom odbore čiastočne hovorí aj moja kniha pod názvom Zlatá kniha darcov Pamätníka slovenského cyrilo-metodského kríža ekumenickej jednoty pri Vyšnokubínskych skalách.

Po mojom “vyštvaní“ z MO MS istým „matičiarom“, ktorému som nedovolil kradnúť na úkor miestneho odboru (a nadriadení z Matice slovenskej sa zastali podvodníka), mal som viac voľného času a venoval som sa čítaniu osudov biskupov, kňazov a rehoľníkov v rokoch 1945 – 1989 na Slovensku. Boli to knihy:

Životopis spišského biskupa Jána Vojtaššáka „S výrazom lásky trvám“ od Ľuboslava Hromjáka.

„Od Barbarskej noci“: v knihe Ján Chryzostom Korec podrobne opísal násilnú likvidáciu mužských a ženských kláštorov a ich odvoz do sústreďovacích táborov za asistencie ozbrojených zložiek ŠTB, SNB a vojakov.

Mons. Viktor Trstenský, ktorý bol sám žalárovaný a na vlastnej koži podstúpil a zaslúžil sa o meno ,,MUKL“ - „muž určen k likvidaci, t.j. po slovensky muž určený na smrť“, vo svojich knihách: „Ján Vojtaššák - mučeník Cirkvi a národa“, v knihe „Sila viery, sila pravdy“ a „Prečo som nemohol mlčať“ opisuje zverstvá pri výsluchoch, vykonštruovaných súdnych procesoch a nakoniec jeho odsúdenie, ktoré znelo: úklad proti republike, velezrada, vojenská zrada, špionáž, vyzvedačstvo. Jeho vo veku 74 rokov odsúdili na 24 rokov ťažkého väzenia, 500 tisíc korún pokuty, konfiškáciu majetku a stratu občianskych práv. Celých 15 rokov ,,si odslúžil“ v najťažších väzniciach Valdiciach, Ilave a Leopoldove.

Aj Anton Srholec opisuje svoje i utrpenie kňazov a rehoľníkov v období po februári 1948 až do roku 1989.

Známe svedectvo blahoslavenej Zdenky Schelingovej v knihe od Jozefa Habovštiaka ,,Za oblakmi je moje milované slnko“ svedčí o jej heroickej láske k Spasiteľovi. Tiež ma silno oslovili. Vtedy som si uvedomil, že aj v našej obci mali podobné osudy kňazi, na ktorých sa pomaly, ale isto zabúda a veľmi málo ľudí z Valaskej Dubovej si na nich už pamätá. Ale ja už od mojich 8 rokov som postupne týmto kňazom miništroval a stretával sa s nimi na rôznych podujatiach , ktoré organizovali. Preto som si pokladal za moju kresťanskú povinnosť zviditeľniť ich mená na takom mieste, ktoré ich bude pripomínať nielen obyvateľom Valaskej Dubovej, ale aj jej návštevníkom a turistom pri výstupe na náš majestátny Veľký Choč.

Utrpenie Hrdinov obce je totožné s utrpením Mons. Viktora Trstenského, Antona Srholca i blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej a ďalších desiatok martýrov viery. Pamätáme na nich a vzdávame vďaku Pánovi za ich obetu.“

.)Podľa čoho sa vyberal menný zoznam kňazov a rehoľníčok na tabuľu Hrdinovia viery? Čo hovoríte na názor časti občanov, že na nej chýba p. farár Jozef Duraj

Vladimír M.:"Rok 1948 výrazne zasiahol do života spoločnosti i jednotlivcov. V očiach všemocných súdruhov sa stala cirkev a náboženstvo záležitosťou protištátnou až zločinnou.

Menný zoznam kňazov som vybral podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia, života s nimi, ich života, podľa dokladov o súdnych rozhodnutiach o ich obvineniach, podľa dokladov Ústavu pamäti národa. Na pána farára Jozefa Duraja si spomínam veľmi v dobrom, okrem iného ma v roku 1972 sobášil, ale nemám o ňom žiadnu informáciu, že by bol priamo, alebo nepriamo fyzicky, alebo psychicky týraný za vieru a farskú službu.

Rehoľníčky pochádzajúce z Valaskej Dubovej boli na tabuli hrdinov viery napísané podľa zoznamu, ktorý je uvedený na nástenke v kostole sv. Michala Archanjela pod chórom, sú tam asi od roku 1975 a nikto nemal k nemu doteraz žiadne pripomienky. Teraz ak má niekto pripomienky k menám uvedených sestier na zozname, tak ho osobne prosím, aby tieto pripomienky písomne predložil, a ak to budú oprávnené, vecné pripomienky, a ak by z etických dôvodov na zozname byť nemali, tak tieto pripomienky zvážim a osobne z tabule vypustím a opravím na pamätnej tabuli."

.)Čo bolo hlavným zdrojom sily kňazov počas prenasledovania totalitným režimom, keď napriek prenasledovaniu, stíhaniu, väzneniu zostali nezlomní vo svojej viere, išli príkladom a vytrvali až do konca

Vladimír M.:"Hlavným zdrojom sily týchto kňazov a rehoľných sestier bola ich silná viera a ich presvedčenie o učení Pána Ježiša Krista o Radostnej zvesti, ktorá ich nezastavila ani pred sľubmi totalitného režimu za prípadnú ich zradu v Evanjelium. A tejto zrady sa nedopustili, o čom je aj moje osobné svedectvo."

.)Organizovali Ste prípravu a vybudovanie Pamätníka slovenského cyrilo-metodského kríža ekumenickej jednoty pri Vyšnokubínskych skalách, čo bola náročná akcia. Aká je hlavná myšlienka vybudovania spomínaného pamätníka a koľko trvala táto akcia od samotných príprav až po dokončenie

Vladimír M.:"Hlavná myšlienka vybudovania Pamätníka je vyrytá do mramorovej pamätnej dosky, ktorá je osadená na žulovom balvane dovezenom z kameňolomu Bystrička v Párnici a na doske je tento nápis:

Pamätník slovenského cyrilometodského kríža ekumenickej jednoty pri Vyšnokubínskych skalách bol postavený 21.8.2003 Miestnym odborom Matice slovenskej Dolný Kubín z darov priaznivcov slovenského národa.

Ekumenicky bol posvätený a požehnaný dňa 10.7.2004:

- na počesť tomu, ktorý na kríži skonal a vstal z mŕtvych- Vykupiteľovi sveta

- na znak vďaky solúnskym bratom sv. Cyrilovi a Metodovi

- za myšlienku ekumenizmu, jej realizáciu k zbližovaniu bratských kresťanských cirkví

- za dar slovenskej štátnosti 1.1.1993 a vstupu do tretieho tisícročia

zapísané pri tomto Pamätníku 6.7.2008

Rozpravy o výstavbe Pamätníka MO-MS Dolný Kubín sa začali už po nežnej revolúcii v roku 1989, ale v skutočnosti to boli len bezvýznamné, neplodné debaty. Až po mojom nástupe v roku 2000 za predsedu MO-MS som prípravu a samotnú výstavbu Pamätníka začal organizovať na vlastnú zodpovednosť. Z výboru MO-MS v Dolnom Kubíne okrem Ing. Milady Adamcovej nepomohol ani jeden člen výboru, a naopak jeden člen výboru na protest proti zahájeniu výstavby Pamätníka – že nemáme na to finančné prostriedky, z výboru odišiel a druhý člen výboru, tzv. ,,matičiar„ sa snažil cez svojho švagra neoprávnene získať financie. Samotná výstavba Pamätníka do jeho požehnania a posvätenia trvala do 10.7.2004 a pokračovala ešte v ďalších troch etapách /obklad trojvršia, prívod elektriny k Pamätníku a jeho ochrana pred vandalmi, dovoz žulového balvana pre osadenie pamätnej dosky/. Len ľudská chamtivosť a darebáctvo zabránili tomu, že od môjho odchodu z MO-MS v Dolnom Kubíne v roku 2013:

- nie je dokončené riadne osvetlenie Pamätníka podľa projektovej dokumentácie

- nepokračuje výstavba prístupovej cesty k Pamätníku od Baniska

- nebola vydaná Slovenskou poštou už pripravená poštová známka z príležitosti postavenia Pamätníka

- názov Pamätníka nie je zapísaný do Svetového dedičstva."

(Ing. V.Mišala je držiteľom aj medaily sv. Jána Pavla II. za vybudovanie Pamätníka dvojkríža, odmenil ho apoštolský nuncius na Slovensku. Podieľal sa na odstránení chyby v erbe mesta Dolný Kubín a pomohol vytvoriť veľký erb, kompozičný a aliančný erb mesta).

.)Angažovali ste sa v Matici slovenskej, organizovali ste kultúrne aktivity. Je podľa Vás dôležité mať národné povedomie a pripomínať si tradície? Ako hodnotíte národné povedomie Slovákov? Podporuje štát dostatočne kultúrne a národné ustanovizne

Vladimír M.:"Áno, angažoval som sa v Matici slovenskej až do takej hĺbky, že mi MS udelila tieto vyznamenania:

- Pamätnú medailu predsedu MS zo dňa 16.11.2002

- Cenu MS za dlhoročnú aktívnu prácu pri plnení programu a úloh MS v Dolnom Kubíne zo dňa 23.4.2004

- Medailu Andreja Hlinku a Martina Rázusa za zásluhy a dlhoročnú prácu pri napĺňaní programu MS zo dňa 19.11.2005

- Zlatú medailu sv. Cyrila a Metoda za zásluhy pri napĺňaní programu MS zo dňa 8.11.2008

Po tom, čo MS sa zastala spomínaného ,,matičiara“, som všetky vyznamenania chcel vrátiť Matici slovenskej, ale keďže ich neprijala, odovzdal som ich priateľovi, ktorý zabránil petícii neprajníkov, ktorí boli proti postaveniu Pamätníka. A ako hodnotím národné povedomie Slovákov?

To hodnotím podľa národného povedomia súčasného vedenia Matice slovenskej a jej Dozorného výboru na čele s JUDr. Martinkovičom, ktorý nemal ani len záujem o poznanie pravdy o činnosti MO-MS v Dolnom Kubíne.

Aké môže byť národné povedomie Slovákov?

1.keď Matica slovenská v roku 2020 vyznamenala ,,matičiara“, ktorý:

-odkrágľoval piatich predsedov MO-MS v Dolnom Kubíne

-neoprávnene žiadal z MO-MS finančné prostriedky

-spáchal iné skutky nezlučiteľné s dôstojnosťou človeka

2.keď vrcholoví funkcionári Matice slovenskej nemajú záujem poznať pravdu o dianí v matičnom hnutí a ich postoje sa rovnajú postojom 50. rokov minulého storočia, na ktoré doplatili aj naši Hrdinovia viery a preto o týchto neprávostiach nemôžem ani ja mlčať."

.)V súčasnosti sú časté útoky na všetko kresťanské a národné, útoky idú aj z médií. Vraj je to nemoderné. Boh a jeho zákony sú vytláčané a popierané. Ak stratíme svoje korene, pohltia nás silnejšie kultúry. Ako hodnotíte tento trend? Žijeme skutočne v slobodnom svete

Vladimír M.:"Áno, je to všetko pravda. Ale sme si to zapríčinili sami. Po nežnej revolúcii aj kresťanské politické strany podporili divokú privatizáciu bánk, poisťovní, pôšt, rozkrádanie a predaj krvopotne nadobudnutého štátneho majetku. Tento trend hodnotím veľmi skepticky, veď za chvíľu nebudeme vedieť, čo je to názov syn, alebo dcéra, ale bude to číslo 1 alebo 2 a sami si to aj na Slovensku odhlasujeme."

.)Aký je Váš vzťah k obci Valaská Dubová? Ako hodnotíte prácu vedenia obce

Vladimír M.:"Môj vzťah je veľmi dobrý. Zaujímam sa o jej rozvoj, a som rád, že sa jej darí. Starosta obce Igor Tulinský je príliš opatrný, ale má veľmi dobré zloženie rady obce i obecné zastupiteľstvo, a ako sledujem, spoločne sa im darí plniť Volebný program obce a som na nich hrdý."

PRÍLOHA K OTÁZKE č.2 (dôvody, prečo p. farári Stolárik, Koperdan a Olos sú uvedení na tabuli Hrdinovia viery, + životopis Kristíny Márie Mišalovej):

„ Vdp. LADISLAV STOLÁRIK sa narodil 3. novembra 1911 v Hybiach v rodine Vendelína Stolárika a Anny rod. Kožárovej. Otec bol dlhoročným správcom - učiteľom v miestnej rímskokatolíckej ľudovej škole a zároveň organistom. Mladý Ladislav tak od detstva vyrastal v prostredí poznačenom vrelým vzťahom ako k národu , tak aj k Bohu. Základné vzdelanie získal po otcovi. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Po maturite sa zapísal na teológiu v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Pre tichého a skromného chlapca priniesol 29. jún 1936 naplnenie jeho životného sna - bol vysvätený za kňaza. Slávnostné primície mal v Hybiach 12.júla 1936. Jeho prvou kaplánskou stanicou sa stal Bobrovec. V roku 1938 prešiel ako kaplán do Dolného Kubína a neskôr do Ružomberka. V roku 1940 sa stal administrátorom vo Valaskej Dubovej. Nastúpil tu na miesto tragicky zosnulého Jozefa Daňka, ktorý niekoľko rokov pôsobil v Hybiach. Vo Valaskej Dubovej rozvinul Ladislav Stolárik svoju pastoračnú činnosť. Pracoval v miestnych spolkoch, venoval sa mládeži, publikoval na stránkach dobovej tlače a cirkevných časopisoch. V obci prežil vojnové roky i povojnové spoločenské zmeny.

Pán farár Stolárik obhajoval svoju cirkev, bránil katolícku vieru a veriacich. Odpoveď nadriadených orgánov na seba nedala dlho čakať. Dňa 2.augusta 1950 bol Ladislav Stolárik zaistený bezpečnostnými orgánmi. Bol internovaný v Sládečkovciach a v Hájku v Čechách. Tam bol dňa 10. apríla 1953 odsúdený na 2 roky odňatia slobody. A dôvod?,, Ladislav Stolárik slovy a skutky porušoval lidově – demokratický řád. Jmenovaný neuznáva nic co neni v souladu s cirkví a neschvaluje ani směr naší cirkevní politiky. Línie KSČ je mu nepohodlná, ve vítězství socializmu neveří a je zarytým nepřítelem našeho lidově demokratického zřízení“. Väznený bol v Kutnej Hore. Dnes len málokto si vie predstaviť neľudské podmienky a život v totalitnom väzení podľa vzoru „sovietskej školy“. Väzňom, kňazom najprv sľubovali, potom sa vyhrážali a používali rôzne donucovacie prostriedky tak fyzické, ako aj psychické. Jeho viera v Boha však bola neotrasiteľná. Telo však slablo a ,,ľudská psyché„ sa stávala čoraz zraniteľnejšia. V decembri 1953 bol na základe amnestie prepustený na slobodu. Mohol sa vrátiť k rodine na Liptov, zákaz vykonávať kňazské povolanie zostal však v platnosti. Po návrate domov nastúpil pracovať ako robotník do Československých automobilových opravovní v Liptovskom Mikuláši. Svedomito vykonával manuálnu prácu. V kútiku duše veril, že sa vráti do duchovnej služby. Na základe amnestie z mája 1955 mu bol zrušený zákaz duchovnej činnosti. Niekoľkokrát žiadal Biskupský úrad o znovuprijatie do kňazskej služby. Aká bola odpoveď? „buďte trpezlivý, len čo sa naskytnú vhodné podmienky, nezabudneme na Vás.“ Rok 1968 priniesol nové nádeje a aj ,,vhodné podmienky“. Po dlhých rokoch útrap, príkoria a potupenia ľudskej dôstojnosti bol prijatý do duchovnej služby a ako administrátor nastúpil do farnosti v Brutovciach /okr. Spišská Nová Ves/. V tomto odľahlom prostredí našiel veľmi dobrých ľudí, ale nie stratenú životnú rovnováhu.

Ladislav Stolárik ukončil svoju pozemskú púť po ťažkej psychickej chorobe dňa 22. mája 1968 v Brutovciach. Pohrebné obrady sa uskutočnili v Liptovskej Ondrašovej a Valaskej Dubovej, kde boli jeho telesné pozostatky uložené. Jeho hrob je kazateľnicou, ktorá hlása potrebu bojovať za pravdu a prinášať za ňu obety.

 Vdp. JÁN KOPERDAN sa narodil 17. februára 1903 v Studenci. Vychodil päť rokov na Rím. kat. ľudovej škole v Studenci, nastúpil do gymnázia v Levoči, kde vyštudoval prvých sedem rokov. Posledný ročník vychodil na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde zmaturoval. Po skončení gymnázia sa prihlásil na Vysokú školu bohosloveckú v Spišskej Kapitule. Dňa 29. júna 1927 bol v Spišskej Kapitule vysvätený. Jeho prvým pôsobiskom sa stala Spišská Nová Ves. V tejto farnosti pôsobil ako kaplán od 1. júla 1927 dva roky. Od júla 1929 nastúpil za kaplána do Dolného Kubína s dispozíciou do Rabče. Pôsobil tu dva roky ako kaplán. V roku 1931 sa stal správcom farnosti v Komjatnej. Po ročnom pôsobení bol dosadený za farára na svoju prvú faru v obci Mútne na Orave. Tu pôsobil osem a pol roka. Od 7. februára 1937 prišiel na Spiš a jeho pôsobiskom bola obec Abrahámovce, kde pôsobil do 14. apríla 1943. Od 15. apríla 1943 začal pôsobiť v Odoríne na Spiši. Od 12. novembra 1943 pôsobil už ako farár a mal pridelené ešte filiálky Jamník a Danišovce. Od 10. novembra 1951 bol správcom farnosti v Bobrovci. Po necelých štyroch rokoch účinkovania bol preložený do našej farnosti pod Chočom Valaskej Dubovej. Tu pôsobil od 22.4.1955 do 1.7.1960 .

Za jeho účinkovania okrem pastorácie veriacich vo farnosti sa na kostole vykonali tieto opravy: obloženie muriva vo svätyni mramorom a vydláždenie svätyne, oprava strechy veže a kostola, oplotenie kostola, výstavba skladiska pri kostole na uskladnenie vecí, úprava odvodu vody, nový hlavný oltár z mramoru. Zaviedol elektrinu do kostola a dal prerobiť organ na elektrický pohon. Na fare sa previedla oprava strechy, schodiska na povalu, omietnutie fary, zavedenie vodovodu a kanalizácie, výstavba kúpeľne s príslušenstvom, nové vchodové dvere.

5. júna 1959 sa v Správe o cirkevnej problematike v okrese od okresného cirkevného tajomníka Petra Mihálika dozvedáme udanie na Jána Koperdana: ,,Bývalý duchovný vo Valaskej Dubovej Stolárik má kľúče od kostola, kde konal obrady aj za prítomnosti veriacich, za čo bol tamojší správca fary písomne napomenutý, aby si toto mimo pastorácie, nedovoľoval. Takýto duchovný môže konať svoje obrady len za zatvorenými dverami bez účasti veriacich. Kňazi vo výrobe, resp. kňazi mimo pastorácie, teda aj Stolárik Ladislav, ktorý v minulosti pôsobil ako farár vo Valaskej Dubovej tu naďalej býval a mal prísne zakázané slúžiť verejné omše.“

Po 5 ročnom úspešnom a láskavom pôsobení vo Val. Dubovej bol dp. Ján Koperdan proti jeho vôli a vôli občanov farnosti preradený do farnosti do Liptovského Hrádku s minimálnym počtom rímskokatolíckych veriacich. Po psychickom týraní v tejto obci si ŠTB našla spôsob nočného priameho fyzického týrania, ktoré došlo až tak ďaleko, že v relatívne krátkom čase zomrel dňa 24.5.1964. Pochovaný je v rodnej obci Studenci.

 Vdp. VIKTOR OLOS narodil sa 4. augusta 1927 v Hubovej. 3. júna 1947 vyštudoval gymnázium v Ružomberku. Dňa 8. septembra 1947 vstúpil do teologického seminára v Spišskej Kapitule. Dňa 30. júna 1950 došlo k násilnému zrušeniu seminára komunistickou garnitúrou. V roku 1952 bol zatknutý ŠTB a vypočúvaný v Ružomberku. 14.1.1954 sa konal súd, na ktorom ho odsúdili na 6 rokov a trest si odpykával vo Valdiciach a v Příbrami. Vo Valdiciach v tábore páral perie. Po viac ako roku ho preložili do tábora Vojna v Příbrami. Dodnes zachovaný pracovný láger, v súčasnosti sprístupnený verejnosti, bol pôvodne určený nemeckým zajatcom, počas 50. rokov slúžil ako tábor nútených prác pre odporcov komunistického režimu v Československu a neskôr ako väzenské zariadenie. Dňa 21.12.1958 ho prepustili na slobodu. Od roku 1959 do roku 1968 pracoval vo výrobe v drevosklade. Od 1.novembra 1968 nastúpil na štúdium teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. 21.júna 1970 bol v Bratislave vysvätený za kňaza. Dva roky bol kaplánom v Hubovej, tri roky v Ružomberku. Od 30.11.1975 do 30.6.2006 pôsobil ako farár vo Valaskej Dubovej. V roku 2006 odišiel na dôchodok do Hubovej, kde zomrel dňa 4.1.2017 a je pochovaný vo Valaskej Dubovej.

Vdp. Viktor Olos vykonával duchovnú službu za režimu, ktorý jej veľmi neprial. Napriek tomu jeho 30 ročné pôsobenie vo farnosti Valaská Dubová vnímame ako obdobie požehnané. Spomenieme krsty detí, prípravy na prvé sv. prijímanie, prípravy mladých na sviatosť manželstva, starostlivosť o chorých. Za jeho pôsobenia bolo vo farnosti päť birmoviek a dvoje ľudových misií. Zaviedol modlitbu večeradla, nacvičoval divadelné predstavenia s duchovnou tematikou.

Vďačíme mu za mnohé hmotné dobrá: elektrifikácia zvonov, odvetranie základov kostola, bleskozvody, oprava elektriny v kostole, ozvučenie kostola, položenie mramorovej dlažby, inštalácia akumulačných pecí, reštaurovanie malieb v kostole, prívod vody na cintorín, sanácia starých hospodárskych budov pri fare a postavenie nových, nové schody do kostola od cintorína, výmena odkvapových žľabov na kostole, zdvojenie okien v kostole, nové lavice, nové okná vo svätyni, zateplenie povaly v kostole, zväčšenie chórovej plochy pre plánovaný nový organ, inštalácia nového organu, prístavba sakristie, nové WC, výmena dreveného obetného oltára za mramorový, stavba novej fary, pokrytie sakristie a svätyne kostola medeným plechom, nová zvonová stolica, inštalácia štyroch zvonov, nový zvon ku cti Sedembolestnej Panne Márii, zaslúžil sa o vydanie brožúry: Valaská Dubová 1323-1999, reštaurovanie hlavného aj mariánskeho oltára, kazateľnice, krížovej cesty, nový kríž nad obcou, krížová cesta vrcholiaca pri kríži na Žiarcoch, inštalácia obrazu blahoslavenej Zdenky, prekrytie schodov vo fare.

Za rádové sestry: spomeniem za všetky len výťah zo životopisu mojej tety Kristíny Márie Mišalovej z Kongregácie Nepoškvrneného Počatia Panny Márie.

 KRISTÍNA MÁRIA MIŠALOVÁ sa narodila vo Valaskej Dubovej. Jej rodičia boli jednoduchí, poctiví roľníci. V rodine vládla pekná rodinná pohoda a vzájomná láska. Túto lásku sestra prenášala aj do kláštorskej rodiny. Do kongregácie sa prihlásila v Levoči, kde viedli sestry rozsiahle školstvo. Dňa 9. apríla bola prijatá do postulátu. V Levoči urobila noviciát a zložila prvé sv. sľuby 12. septembra 1943. Po vyhnaní českých rehoľníc zo Slovenska v roku 1945 prišla aj sestra Kristína do Přerova. Pracovala pri rôznych domácich prácach, na družstve a upratovaní. Mala tiež záujem o ošetrovanie nemocných. V roku 1950 bola s ostatnými sestrami preložená do Filipova. Po roku bola ako mladá sestra preložená do skupiny sestier určených pracovať do továrne. Pracovala v továrni vo Varnsdorfe a v Maršove pri spracovaní ľanu. Krátku dobu bola i v Liberci v Textilone, odtiaľ bola v roku 1954 vyžiadaná do Charitného domova v Moravské Třebové, kde ošetrovala chorých až do roku 1981. Pri svojej inteligencii a šľachetnej povahe mala pekný prístup ku každému, ale zvlášť ku chorým a trpiacim. Osvedčila sa u nemocných svojou láskou, trpezlivosťou, starostlivosťou hlavne u starších pacientov. Babičky ju mali rady ako svoju matku. Izby, ktoré mala na starosti, boli vždy upratané a žiarili pohodou. Ležiacim dokázala priblížiť aj cirkevné slávnosti, prečítala im knihy a vzbudzovala u nich záujem o náboženstvo. Žiadnu zverenkyňu nenechala umrieť bez zaopatrenia sv. sviatostí. Zaujímala sa aj o ich rodinné pomery. Preto neskôr, keď sa vyžadovalo doplnenie zdravotného štúdia, bola zaradená pre svoju dlhodobú prax medzi stredné zdravotné pracovníčky i bez štúdia. V roku 1981 ako dôchodkyňa sa odsťahovala do Králik. Tu pracovala ako vrátnička, pomocníčka domácemu kňazovi Františkovi Kolárovi a zastávala rôzne domáce práce v komunite. Vzorne počúvala svojho kňaza. V nemocnici pomáhala duchovne spolupacientkam, potešovala ich, a sama bola nevyliečiteľne ťažko chorá. Rada potešovala druhých, hlavne keď mali sviatok, narodeniny, alebo meniny, potešila ich malým darčekom, ktorý sama vyrobila. Sestru Kristínu od Pokorného Ježiša možno právom nazvať obeta lásky k blížnemu. Príčinou jej predčasnej smrti bola nákaza žltačkou od jednej pacientky v domove dôchodcov v Mor. Třebovej. Onemocnenie sa vystupňovalo v cirhózu pečene. I keď sa včas liečila, opakovane bola hospitalizovaná. V roku 1987 sa jej choroba vystupňovala a preto bola preložená do fakultnej nemocnice v Červené Vode v Hradci Králové, kde po troch dňoch tejto chorobe podľahla, osamotená dňa 14 júla 1987. Svoju chorobu niesla trpezlivo a nesťažovala si zbytočne na nič, ani v poslednej etape, keď už nemohla ani sedieť, ani poriadne ležať. Na sestru Kristínu sú pekné spomienky. Jej príklad tichosti a obetavej lásky a pochopenia pre blížneho nám zostal vzorom."

Rozhovor viedol poslanec obce Valaská Dubová Mgr. Martin Kereškéni

V Dolnom Kubíne dňa 21.6.2021